MESTO HUMENNÉ

OSOBNOSTI

Babjak Štefan
operný spevák
nar.: 7. 10. 1931 Humenné

Do roku 1954 pôsobil v Košiciach ako zubný technik. V rokoch 1954 - 1959 študoval u Márie Medveckej operný spev na štátnom konzervatóriu v Bratislave. Po ukončení štúdia na konzervatóriu sa stal sólistom a protagonistom opery Divadla Jozefa Gregora Tajovského v Banskej Bystrici. Tejto opere ostal verný až do svojho odchodu do dôchodku. Už od prvých sezón banskobystrického operného súboru sa Š. Babjak prejavoval ako výrazná posila. Vynikal po stránke vokálnej, ale aj hereckej. Prirodzená schopnosť preniknúť až do hĺbky charakteru postavy mu umožňovala stvárňovať širokú škálu úloh, od dramatických až po komediálne. Vo svojej kariére stvárnil viac než stodvadsať hereckých postáv, niektoré i viackrát. Predovšetkým jeho lyrický barytón sa významne uplatnil nielen v operných, ale aj v operetných a muzikálových produkciách. Taktiež stvárnil postavy v jedenástich televíznych operách. S bohatým koncertným repertoárom mnohokrát vystupoval pred domácim i zahraničným publikom. Od roku 1989 až do svojho odchodu do dôchodku pôsobil ako riaditeľ Divadla J. G. Tajovského v Banskej Bystrici. Od roku 1990 sa aktivizuje vo verejnom dianí, je poslancom Mestského zastupiteľstva v Banskej Bystrici a zároveň členom mestskej rady. Od roku 1979 je nositeľom ceny Zväzu slovenských dramatických umelcov za divadelnú tvorbu. V roku 1981 mu bol udelený titul národného umelca.

Breiner Peter
hudobný skladateľ, klavirista, dirigent
nar.: 3. 7. 1957 Humenné

Od svojich štyroch rokov hrá na klavíri. Študoval na konzervatóriu v Košiciach hru na klavíri, bicie, kompozíciu a dirigovanie. Konzervatórium absolvoval v roku 1975. V štúdiu kompozície pokračoval u profesora Alexandra Moyzesa na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Po ukončení vysokoškolského štúdia v roku 1982 nastúpil na dráhu slobodného umelca. Dodnes sa venuje koncertnej činnosti a komponovaniu. Tvorba Petra Breinera zahŕňa širokú paletu hudobných štýlov a žánrov. Od populárnych a džezových piesní, cez filmovú a scénickú hudbu, muzikály, skladby z vyššieho populáru, po komorné, koncertné a orchestrálne diela. V jeho tvorbe sa často spájajú prvky džezu s takzvanou vážnou hudbou. Z pätnástich klasických skladieb možno spomenúť: Sonáta Ostinata pre husle, violončelo a klavír, 42 000 sonatín pre klavír, Príbeh - oratórium pre piatich sólistov, dva zbory a veľký orchester, Carmen Concerto pre gitaru a orchester. Veľmi populárne sú i jeho úpravy hitov. Je autorom hudby k muzikálu Brzdy /P. Stoličný, J. Štrasser/, muzikálu Čarovná čaša /podľa La Fontaina/, k televíznemu muzikálu Ukradnutý biely slon /Ľ. Feldek podľa M. Twaina/. Skomponoval hudbu k filmu P. Solana O sláve a tráve, k filmu M. Luthera Zabudnite na Mozarta a televíznemu filmu M. Luthera Chlapec do náručia i ďalším štyrom filmom nakrúteným v Nemecku, Anglicku, Kanade a na Slovensku. Je častým hosťom rozhlasových a televíznych relácií. V roku 1993 bol Peter Breiner hudobným režisérom televíznej relácie, ktorú len na Slovensku sledovalo 2,2 milióna divákov. Ako autor sa podpísal pod hudbu k mnohým činoherným a televíznym inscenáciám. Je autorom vyše stovky populárnych piesní a džezových skladieb, takmer tisícky úprav všetkých druhov hudby /renesancia, barok, klasicizmus, sakrálna hudba, orientálny folklór/. Jeho nahrávku Granadosa ohodnotila Audiphile Audiotion ako najlepšiu v roku 1995. Významná bola aj spolupráca P. Breinera s Petrom Lipom /džezový spevák/, z ktorej vzišla LP - platňa Neúprosné ráno /1984/. P. Breiner vydal aj komplet hymien všetkých štátov sveta. Koncertoval vo viacerých štátoch Európy. Na turné v Ázii v roku 1993 sa s Hong Kong Philharmonik Orchestrom predstavil Gershwinovou Rhapsody in Blue pred vyše 60 000 ľuďmi. V posledných rokoch sa angažuje aj ako publicista na stránkach Kultúrneho života, Slovenských pohľadov a denníka SME. V marci 1992 sa Peter Breiner usadil v Kanade. S manželkou Máriou a dcérou Petrou žijú v Toronte.

Dojč Juraj
fotograf
nar.: 12. 5. 1946 Humenné

Vyrastal v Humennom. Po skončení strednej školy začal študovať psychológiu a dejiny umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Počas letného študijného pobytu v Londýne v roku 1968 sa na protest proti vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa rozhodol domov nevrátiť. V Anglicku vyskúšal niekoľko povolaní, medzi iným bol zberačom jahôd, čašníkom vo Wimpey i smetiarom vo Wedgewooskej továrni. Po roku však odchádza do Severnej Ameriky, kde začína študovať fotografiu na Ryerson Polytechnical Institute. Po absolvovaní inštitútu si v roku 1975 otvára vlastný ateliér. Koncom sedemdesiatych rokov sa z neho stáva významná osobnosť fotografické scény. Fotografuje pre najznámejšie svetové firmy /General Motors, Apple, Canon, Mercedes .../. Zároveň sa zvyšuje aj záujem o jeho citlivé čiernobiele fotografie, ktoré sa neskôr objavujú v jeho knihe Mramorová žena. Úspech zožala aj Dojčova kniha Americké sny, v ktorej sa autor prezentoval nezvyčajnými surrealistickými gýčovými farebnými fantáziami. Ako spoluautor poskytol svoje fotografie do ďalších šiestich úspešných knižných titulov. V osemdesiatych rokoch sa začal venovať plagátovej tvorbe. Vypracoval sa na uznávaného autora a časom aj na spoločníka jedného z najznámejších vydavateľstiev v Toronte. Práve v Toronte absolvoval Dojč tri samostatné výstavy svojich fotografií. Dve výstavy oslovili aj verejnosť na Slovensku, v Bratislave a v Humennom. Od roku 1976 získal Juraj Dojč za svoju prácu niekoľko ocenení v Kanade a USA. Dojčove plagáty a fotografie sa nachádzajú v súkromných zbierkach zberateľov a galériách na celom svete.

Dvonč Ladislav, Dr.Sc., PhDr.
jazykovedec
nar.: 24. 11. 1926 Humenné

Svoje ranné detstvo prežil v Humennom. Štátnu ľudovú školu a štátnu meštiansku školu ukončil v Medzilaborciach. V rokoch 1939 - 1945 študoval na Štátnom slovenskom gymnáziu v Levoči. Vysokoškolské štúdia absolvoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave /1945 - 1948/ a na Humanistickej fakulte Jagelovskej univerzity v Krakove /1948 - 1949/.V rokoch 1949 - 1991 pracoval v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied, kde v rokoch 1963 - 1971 pôsobil ako vedecký tajomník. Titul PhDr. získal v roku 1950, v roku 1960 získal vedeckú hodnoť CSc. a v roku 1986 vedeckú hodnosť Dr.Sc. V súčasnosti pracuje v oblasti výskumu slovenského spisovného jazyka / hláskovanie, pravopis, jazykovedná terminológia, gramatická výstavba jazyka, najmä morfológia/. Venuje sa práci v oblasti kultúry spisovného jazyka, onomastickému výskumu a práci v oblasti dejín slovenskej jazykovedy, príležitostne aj štúdiu staršieho slovenského spisovného jazyka. Zaoberá sa aj otázkami rozvoja slovenskej polygrafie. Je autorom viacerých knižných prác: Rytmický zákon v spisovnej slovenčine /1955/, Bibliografia slovenskej jazykovedy za roky 1948 - 1952 /1957/, Bibliografia slovenskej jazykovedy za roky 1953 - 1956 /1958/, Bibliografia slovenskej jazykovedy za roky 1957 - 1960 /1962/, Bibliografia slovenskej jazykovedy za roky 1961 - 1965 /1970/, Dynamika slovenskej morfológie /1984/, Slovenskí jazykovedci - Súborná personálna bibliografia slovenských slovakistov a slavistov /1925 - 1975/ /Martin 1987/, spoluautor kolektívneho diela Morfológia slovenského jazyka /1966/. Je členom autorského kolektívneho diela Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny /Bratislava 1989/. Je hlavným spoluautorom Pravidiel slovenského pravopisu /1991/, je autorom 405 hesiel Encyklopédie jazykovedy /1993/ a v roku 1997 vyšlo pokračovanie jeho veľkého bibliografického diela Slovenskí jazykovedci, ktoré obsahuje osobné bibliografie slovenských slovakistov a slavistov za roky 1976 - 1985.Publikoval vyše 350 vedeckých štúdií, vyše 160 časopiseckých bibliografií, množstvo článkov, referátov, recenzií, ďalších príspevkov. Pravidelne prispieval do rozhlasovej jazykovednej poradne. Súpisy jeho vlastných prác zaberajú desiatky strán. Bol členom viacerých odborných komisií Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV, názvoslovných komisií a dlhoročným členom redakčných rád časopisu Slovenská reč a Slovenský jazyk a literatúra v škole. V roku 1986 bol ocenený Zlatou čestnou plaketou Ľudovíta Štúra za zásluhy v spoločenských vedách, v roku 1996 Striebornou medailou SAV.

Erdélyi Gabriel, Mgr.
scénograf
nar.: 3. 11. 1944 Humenné

Po ukončení Základnej školy v Humennom pokračoval v rokoch 1959 - 1963 v štúdiu na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave. Na oddelení výstavníctva ho viedli profesor R. Filla a F. Moravčík. Vysokoškolské štúdium absolvoval v Bratislave na Vysokej škole výtvarných umení u profesora D. Millyho v rokoch 1963 - 1965. Odbor scénografie študoval u profesora L. Vychodila na Vysokej škole múzických umení v rokoch 1965 - 1970. V tomto období vycestoval na študijnú cestu do Talianska, Francúzska a Holandska. V roku 1991 Vycestoval do USA, Austrálie a na Nový Zéland. Od počiatku svojej praxe sa G. Erdélyi špecializoval na televíznu a filmovú scénografiu. Pripravoval scény k rôznym druhom programov, prevažne však v oblasti hudobného a zábavného charakteru. Od roku 1971 až do roku 1992 pôsobil v Slovenskej televízii ako architekt. Od roku 1992 je v slobodnom povolaní. Často spolupracoval s režisérom J. Roháčom. Je autorom scény pre Bratislavskú lýru 1978 - 1980, Zlatého slávika 1981, detskú reláciu Zlatá brána, hudobné relácie ako Musica viva, Filmové melódie, Úsmev ako dar, Prix Danube, Telemúza, Repete, Miss 1992, Memento a mnoho ďalších. Od roku 1966 sa zúčastňuje výstav scénografickej tvorby doma i v zahraničí.

Frank - Zemplínsky Jozef
hudobný skladateľ
nar.: 4. 9. 1920 Humenné
u.: 6. 1. 1974 Mníchov, NSR

Základy hudobnej teórie a hry na klavíri a harmonike získal v Humennom od matky. V rokoch 1933 - 1941 študoval na gymnáziu v Spišskej Novej Vsi a súčasne sa súkromne učil hre na husle a klavíri. V rokoch 1941 - 1942 absolvoval štyri semestre na Právnickej fakulte UK v Bratislave. V roku 1942 sa stáva hudobníkom z povolania. Často vystupoval v slovenskom rozhlase a v rokoch 1946 – 49 sa vypracoval na externého sólistu. So svojou kapelou popularizoval slovenskú tanečnú pieseň a rozširoval estrádny žáner na Slovensku. Postupne sa vypracoval na jedného z najlepších swingových interpretov. Neostal len pri hraní, ale v duchu rozvoja svetovej tanečnej hudby vytvoril množstvo pozoruhodných kompozícií, ktoré sa zaradili do zlatého fondu slovenskej tanečnej a populárnej hudby. Texty mu písal Otto Kaušitz, Vít Ilek, Július Mazanec a ďalší. Skomponoval vyše sto tanečných piesní. Medzi interpretov jeho skladieb patrili Viera Racková, Bea Litmanová, Viera Palatová, Melánia Olláryová. Gabriela Hermelyová, ale predovšetkým František Krištof Veselý, ktorý bol aj jeho dobrým priateľom. Ktože by z dnešných šesťdesiatnikov nepoznal v päťdesiatych rokoch populárne tango Skôr než odídeš..., naspievané nie menej populárnym Františkom Krištofom Veselým? Táto skladba bola vydaná aj v maďarskej a nemeckej verzii. V zahraničí mala úspech aj pomalá rumba Modré pobrežie. Z poliek najväčší úspech zožala Fašiangová polka, ktorá sa zaraďuje medzi najlepšie diela a pre svoju všeobecnú popularitu zľudovela. Okrem nich treba spomenúť ďalšie, nie menej známe piesne, ako je: Trošku ty a trošku ja, Odbilo veľa hodín, Ja viem všetko, Pošepkaj mi tíško, Karambo Pedro a mnoho iných. Jozef Frank-Zemplínsky napísal aj niekoľko výrazných a technicky náročných skladieb pre harmoniku. Je autorom dvoch operiet a muzikálov.

Dielo:

Tanečné piesne: Kráčam v rytme. Bratislava 1945; Album tanečných piesní. Bratislava 1946; Milión sŕdc. Bratislava 1946; Pošepkaj mi tíško. Bratislava 1946; Hmla šedivá. Bratislava 1947; Ja by som ti chcel spievať tango. Bratislava 1947; Sklamanie, Bratislava 1947; Skôr než odídeš... Bratislava 1947; Odkiaľ vás poznám? Bratislava 1951; Trošku ty a trošku ja. Bratislava 1947; Čo je s vami dievčatá?; Neodtajíš; Noc v Paríži; Odbilo veľa hodín; Oduč sa to, môj milý; Pošepkaj mi tíško; Strapatá hlavička; Valéria; - budovateľské piesne: Pieseň brigády; Pieseň nováčkov; Vpred za pokrokom.
estrádna hudba: Karneval; Manuella; Traja mušketieri.
opereta: Cyprián Hriešnik
hudobná veselohra: Ďaleká cesta. Bratislava 1950;
muzikál: Skôr než odídeš (libreto Otto Kaušitz)

Gossányi Peter, PhDr.
redaktor, karikaturista
nar.: 26. 1. 1947 Humenné

Po ukončení Základnej školy v Humennom absolvoval Strednú školu umeleckého priemyslu v Bratislave. V štúdiu pokračoval na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove, kde v roku 1972 ukončil odbor slovenčina – výtvarná výchova. Po ukončení vysokoškolského štúdia pôsobil tri roky na Gymnáziu v Snine. V roku 1975 začal pracovať ako redaktor Československej tlačovej agentúry (dnes Tlačová agentúra Slovenskej republiky), kde pôsobí dodnes. Od roku 1971 publikuje v rôznych denníkoch a časopisoch kreslený humor a aforizmy. Aforizmy P. Gossányiho sa často objavujú aj v rôznych rozhlasových reláciách. Na Slovensku pravdepodobne niet novín, či časopisu, kde sa skratka ”Pg” neobjavila. Peter Gossányi sa pravidelne zúčastňuje výstav a súťaží v oblasti kresleného humoru doma i v zahraničí.

Grosman Ladislav
spisovateľ
nar.: 4. 2. 1921 Humenné
u.: 1977 Izrael

V Humennom ukončil ľudovú školu, gymnázium navštevoval v Michalovciach. V Michalovciach 1939-41 bol úradník, neskôr robotník v tehelni v Humennom. Vojak slovenskej armády v rokoch 1941–43 so zaradením do pracovnej služby, 1943–44 sa skrýval pred fašistickou perzekúciou ako rasovo prenasledovaný, 1944–45 internovaný v pracovnom tábore v Zemianskych Sadoch. Po oslobodení v rokoch 1945–49 študuje na vysokej škole politiku a sociológiu, 1953-58 na Vysokej škole pedagogickej v Prahe predmety psychológia a pedagogika. V rokoch 1950-52 je redaktorom Pravdy v Prahe, 1953-65 pracuje v Slovenskej knihe v Prahe, od 1957 redaktor buletínu Nové knihy, neskôr Učební pomůcky, od 1965 zamestnaný v Čs. štátnom filme v Prahe - Barrandove ako scénarista, roku 1968 odchádza do Izraela. Ladislav Grossman je autorom viacerých noviel a poviedok zo života Židov na východnom Slovensku, najmä o ich prenasledovaní počas Slovenského štátu. Je autorom scénara filmu Obchod na korze, ktorý do filmovej reči pretlmočil Ján Kadár, a ktorý v roku 1966 bol odmenený Americkou akadémiou filmových umení Oscarom za najlepší neamerický film roka.

Guzanin Štefan, Doc. MUDr. CSc.
plastický chirurg
nar.: 24. 9. 1939 Humenné

V rokoch 1957 – 1963 študoval na Lekárskej fakulte UPJŠ v Košiciach. Po absolvovaní medicíny sa špecializoval najmä na plastickú, rekonštrukčnú a estetickú chirurgiu. Zároveň prednášal na lekárskej fakulte. Na Lekárskej fakulte Masarykovej univerzity v Brne získal titul kandidáta vied. Prácou “Chirurgické riešenie vrodených vývojových chýb ruky” sa habilitoval na docenta. Absolvoval niekoľko odborných stáží, najmä na klinikách v Bratislave, Brne, Minsku, Prahe a Moskve. Od roku 1970 publikuje rozsiahlejšie odborné práce v medicínskych časopisoch doma i v zahraničí. Predniesol viac než stodvadsať odborných prednášok na rôznych sympóziách ako autor a v tridsiatichpiatich prípadoch ako spoluautor tém. V súčasnosti je súdnym znalcom v odbore zdravotníctva v odvetví chirurgie. Viac než dvadsať rokov zastáva post podpredsedu výboru Slovenskej spoločnosti plastickej chirurgie. Od roku 1984 je prednostom Kliniky plastickej rekonštrukčnej a estetickej chirurgie Lekárskej fakulty UPJŠ v Košiciach.

Hadik Vojtech
veľkostatkár
nar.: 27. 9. 1822 Humenné
u.: 17. 3. 1880 Košice

Gróf Vojtech Hadik pochádzal z humenskej šľachtickej rodiny. otec bol dôstojník, matka pochádzala z rodiny Vandernátovej. Aj syn túžil po kariére dôstojníka. Zapísal sa na štúdium v námorníckej akadémii v Rijeke, potom od roku 1840 slúžil vo vojenskom námorníctve. Po dvanástich rokoch služby sa stal korvetným kapitánom a pobočníkom arcivojvodu Maximiliána, neskoršieho mexického cisára. Od roku 1860 pracoval na štábe vojenského námorníctva a pred odchodom do výslužby r. 1861 bol povýšený na kontradmirála. Po odchode z vojenského námorníctva sa venoval hospodáreniu na rodinných majetkoch, ale prevažne sa zdržiaval v Košiciach, kde aj zomrel.

Klimčák Mikuláš
akademický maliar
nar.: 16. 11. 1921 Humenné

V rokoch 1943 – 1945 študoval na oddelení kreslenia a maľovania na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave u J. Mudrocha. V roku 1948 ukončil Vysokú školu umeleckého priemyslu v Prahe u profesorov Františka Tichého a Jozefa Nováka. Po dvojročnom pôsobení na východnom Slovensku žije od roku 1950 v Bratislave. Venuje sa prevažne monumentálno – dekoratívnej tvorbe. Pracuje so širokou škálou monumentálnych techník. Od tkanej, viazanej tapisérie, art protisu, textilnej koláže a aplikácie, cez mozaiku, guby, štukolustro, vitráž, betónovú a drevenú plastiku. V komornej oblasti dáva prednosť ikonám, kolorovanej grafike, maľbe akrylom a temperu. Aktívne rozvíja historickú, náboženskú a etnografickú tematiku. Jeho inšpiráciou je slovanský dávnovek, Cyrilo-Metodská tradícia, dejiny kresťanstva, ale aj nesmrteľnosť, materstvo, rodina a spoločnosť. Zúčastnil sa viacerých kolektívnych výstav doma a v zahraničí.

Samostatné výstavy:

1961 Bratislava, Košice,
1971 Bratislava, Komárno, Nitra,
1972 Košice, Humenné, Berlín, Praha,
1986 Bratislava, Komárno,
1987 Trenčín, Nový Smokovec, Trebišov, Užhorod, Prešov, Humenné,
1990 Košice,
1991 Bratislava, Nitra, Piešťany, Vranov, Terchová, Humenné,
1993 Kúty, Bratislava, Košice,
1994 Trebišov, Užhorod, Michalovce, Budapešť, Praha,
1995 Bratislava,
1996 Humenné, Prešov,
1997 Medzilaborce

Práce Mikuláša Klimčáka sa nachádzajú v slovenských múzeách, galériách, súkromných zbierkach. Gobelíny a obrazy zdobia priestory vrcholných inštitúcií Slovenskej republiky.

Kočan Mikuláš
dramaturg, scénarista
nar.: 08. 2. 1946 Humenné

V rodnom meste navštevoval základnú a strednú školu. Po absolvovaní dramaturgie na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v roku 1969 začal pracovať ako dramaturg vysielania pre deti a mládež v Slovenskej televízii Bratislava. Publikovať začal už počas stredoškolských štúdií, kde redigoval študentský časopis (Gymnázium Humenné) Cesta mladých. Knižne debutoval zbierkou náladových a ľúbostných veršov Chvenie /1965/. Druhá zbierka básní Nevesta v daždi vyšla v roku 1970 a tretia pod názvom Z blata a slamiek v roku 1974. Pre deti a mládež vydal zaujímavú knižku pod názvom Aspoň jeden deň do slonom už v roku 1966. Odvtedy je autorom mnohých rozhlasových, televíznych a divadelných hier.

Kočanová Annamária
herečka
nar.: 26. 7. 1953 Humenné

Kočanová Annamária, tiež Nina, absolvovala v Humennom základnú i strednú školu. Počas školy navštevovala ľudovú školu umenia, hru na klavíri, baletný odbor, spievala v zbore, recitovala a účinkovala v školských divadelných predstaveniach. Na základe konkurzu v roku 1972 nastúpila ako elévka do činohry Divadla Jonáša Záborského v Prešove, kde pôsobila dve divadelné sezóny. Mimoriadne vhodne zapadla do typovej skladby vznikajúceho a úspešne sa formujúceho Divadla pre deti a mládež v Trnave, v ktorom od roku 1974 pôsobí až dodnes ako sólistka činohry. Počas dvadsaťpäťročného účinkovania na doskách profesionálneho divadla stvárnila takmer sedemdesiat divadelných postáv v hrách našich i zahraničných autorov, väčšinou veľkého a stredného rozsahu. Prirodzené umelecké danosti predurčovali A, Kočanovú po dlhé roky k stvárneniu postáv mladých veselých dievčat alebo romantických dievčat, či mladých žien so silnými lyrizujúcimi prvkami. V neskoršom období si úspešne osvojila herectvo nadsádzky, odstupu, komentovania i dištancu, v neposlednom rade aj decentnej karikatúry s mierne melancholickým i nostalgickým podtextom. Patrí medzi zjavy, ktoré sústreďujú na seba záujem obecenstva a získavajú si prirodzené sympatie. Okrem hereckej profesie pôsobí v divadle od roku 1991 ako asistentka réžie a tretí rok vyučuje na literárno-dramatickom odbore Základnej umeleckej školy v Trnave.

Kováč Dušan, DrSc., PhDr.
spisovateľ, historik
nar.: 3. 1. 1942 Humenné

Základnú a jedenásťročnú strednú školu navštevoval v rodisku. V štúdiu pokračoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, kde ukončil odbor história – ruština v roku 1964. V rokoch 1966 – 1968 pôsobil ako stredoškolský učiteľ v Partizánskom a v Bratislave. Od roku 1968 pracuje v Slovenskej akadémii vied v Bratislave. Spočiatku v Ústave dejín európskych socialistických krajín a od roku 1981 v Historickom ústave. V roku 1969 získal D. Kováč doktorát filozofie a v roku 1974 hodnosť kandidáta historických vied. V roku 1991, obhajobou práce Nemecko a nemecká menšina na Slovensku / 1871 – 1945/ získal titul doktora historických vied /DrSc/.Od roku 1968 publikoval v odbornej oblasti viac než sto článkov a štúdií. Knižne vyšli aj práce: Od Dvojspolku k politike anšlusu, Kolejáci, Muži deklarácie, Nemecko a nemecká menšina na Slovensku, Slovensko v Rakúsko-Uhorsku, Milan Rastislav Štefánik a Slovenské dejiny (spoluautor). V roku 1968 sa stal členom Slovenskej historickej spoločnosti, od roku 1991 je predsedom Slovenského národného komitétu historikov, od roku 1996 sa stáva členom korešpondentom Royal historical society v Londýne a od roku 1997 členom Collegia Cardia v Mníchove. Absolvoval pracovné pobyty v Maďarsku, Nemecku, Spojených štátoch amerických, Veľkej Británii a Rakúsku. Od roku 1990 je riaditeľom Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, od roku 1993 poradcom prezidenta Slovenskej republiky. literárna činnosť D. Kováča sa datuje od stredoškolských štúdií v Humennom, kde spolupracoval so študentským časopisom Cesta mladých. Od roku 1959 publikoval v Mladej tvorbe, neskôr aj v Slovenských pohľadoch a v Novom slove – básne i prózu. Prostredníctvom esejí, poviedok a rozhlasových hier prezentuje svoju tvorbu aj v rozhlase a v televízii (najmä hry pre mládež). Knižným debutom D. Kováča sa v roku 1971 stala zbierka poviedok a čŕt Prevteľovanie. Druhým knižným debutom je básnická zbierka Zväčšeniny, ktorá vyšla v roku 1973. Koncom sedemdesiatych a začiatkom osemdesiatych rokov nasledovali ďalšie tituly : Tajomstvá /1978 a 1984/, Prvý deň prázdnin /1981/, Deväť studničiek /1984/. Niektoré jeho literárne práce boli s úspechom preložené do nemčiny a maďarčiny.

Matovič Gejza (George J. Matowitz)
policajný dôstojník v Clevelande
nar.: r. 1884 Humenné
u.: po r. 1942 Cleveland, Ohio, USA

Pochádzal z piatich súrodencov. V rodnom meste navštevoval ľudovú školu, ale v roku 1890 sa ich rodina vysťahovala do USA, kde pokračoval v stredoškolských a vysokoškolských štúdiách, ktoré ukončil udelením titulu doktor justície. Štrnásť rokov sa pretĺkal po rôznych robotníckych zamestnaniach, a to ako predavač novín, čistič topánok, pomocná sila v hoteloch, vodič električky, nádražný hasič. Kariéru v polícii, ktorej ostal verný po celý život, začal v roku 1905 ako príslušník mestskej polície. Nevšednou usilovnosťou a vytrvalosťou postupne získal v roku 1910 hodnosť policajného strážmajstra, 1913 poručíka, 1918 povýšený na kapitána, 1923 na inšpektora, v roku 1930 bol už námestníkom policajného prezidenta a od roku 1931 sa stal policajným prezidentom Clevelandu. Súčasne plnil zodpovedné funkcie v detektívnom oddelení a v jazdeckej polícii. V roku 1935 bol na študijnej ceste v Európe, kedy navštívil aj ČSR, pri tom si našiel čas aj na návštevu rodného mesta Humenného. Slovenský východ v č. 78 z 3. 4. 1935 z jeho pobytu u nás uverejnil príspevok pod názvom Slovák policajným prezidentom Clevelandu. Gejza Matovič sa vypracoval na jedného z najlepších odborníkov na bezpečnostné systémy, skvalitnil a zdokonalil pátracie metódy, veľa úsilia vynaložil na boj proti organizovanému zločinu, najmä proti rôznym gangsterským skupinám, Cosa nostre a proti talianskej mafii. Zapájal sa do spolkového života krajanov v Clevelande. Bol vyznamenaný talianskym rytierskym Radom koruny.

Merjavý Pavol, Ing.
architekt
nar.: 9. 2. 1935 Humenné

V roku 1953 ukončil gymnaziálne štúdia v Humennom. Už počas štúdia patril k zakladateľom stredoškolského časopisu “Cesta mladých”. V rokoch 1953 – 1959 študoval na katedre architektúry Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Postgraduálne štúdium absolvoval na katedre architektúry v Brne. V rokoch 1959 až 1992 pracoval v Stavoprojekte Košice. Od roku 1992 pôsobí ako autorizovaný architekt, súkromný podnikateľ. Externe prednášal na Stavebnej fakulte Technickej univerzity v Košiciach. V rokoch 1989 – 1991 zastával post poslanca mesta Košice. P. Merjavý je autorom rozsiahlych architektonických, urbanistických a krajinotvorných projektov. Desiatky z nich boli realizované /Tatranské múzeum v Tatranskej Lomnici, Planetárium v Košiciach, Sídlisko Kuzmányho v Košiciach, Sídlisko Družba v Spišskej Novej Vsi, kostoly v Snine, Sobranciach, Kravanoch a Nižných Ladičkovciach/, obchodné a administratívne budovy, školy a rodinné domy. Podľa jeho projektov boli realizované interiéry Ústavného súdu SR, prezidentskej kancelárie. galérie výtvarného umenia a COOP banky v Košiciach. Ako autor úspešne obhájil svoje práce na mnohých architektonických súťažiach. Prvú cenu získal za projekt Spoločenského domu v Starom Smokovci, za projekt Pamätníka povstania v Krompachoch, Pamätníka povodne v Komárne, Pamätníka oslobodenia v Krompachoch, Dom kultúry v Michalovciach, Pamätník Skároš v Košiciach, Námestie osloboditeľov v Košiciach, Pamätník Moyzesa v Košiciach, za architektonické riešenie Centra v Ústí nad Labem získal druhú cenu. Angažoval sa a zastával významné funkcie v profesijných združeniach architektov na Slovensku.

Nemethy Ján
vodohospodár
nar.: 4. 9. 1890 Humenné
u.: 3. 1. 1948 Kráľovský Chlmec

Vysokú školu technickú ukončil v Budapešti. Od roku 1920 sa venoval vodohospodárskej problematike na východnom Slovensku, najprv vo Vodnom družstve na Ondave so sídlom v Trebišove. Tu pôsobil od roku 1920 na začiatku ako inžinier družstva, v roku 1921 hlavný inžinier a v rokoch 1931-44 bol riaditeľom družstva. Od roku 1944 prechádza za riaditeľa do Medzibodrožského vodoregulačného družstva so sídlom v Kráľovskom Chlmci. Aj na tomto pracovisku neúnavne organizoval reguláciu riek, výstavbu ochranných hrádzí, čerpacích staníc, odpadových kanálov a odvodňovanie zamokrených pozemkov. Bol autorom máp a projektov vodohospodárskych meliorácií na Východoslovenskej nížine.

Onderko Štefan, ThDr. h.c.
kapitulný vikár v.v.
nar.: 22. 1. 1916 Humenné

V rokoch 1922 – 1926 bol žiakom katolíckej ľudovej školy v Humennom. Od roku 1926 do roku 1934 študoval na Štátnom reálnom gymnáziu v Michalovciach. Štúdium teológie absolvoval v Košiciach a v Spišskej Kapitule. Od roku 1939 pôsobil ako kaplán v Rožňanoch, Terni a Sviniach. V roku 1940 mu bola pridelená fara v Lenartove, kde pôsobil až do roku 1960. Zároveň od roku 1953 bol okresným dekanom v Bardejove. Od roku 1960 pôsobil ako farár Dómu Sv. Alžbety v Košiciach. V roku 1954 bol menovaný za generálneho košického vikára a v roku 1962 bol zvolený kapitulným vikárom košického biskupstva. Túto funkciu vykonával až do roku 1990. V rokoch 1969 – 1990 bol tajomníkom Zboru biskupov a ordinárov Slovenska. Je autorom mnohých úvah a článkov s teologickou, sociálnou a mravnostnou tematikou. Pôsobil v redakčnej rade Katolíckych novín a Duchovného pastiera. Za prácu na poli náboženskej publicistiky a mierotvornej činnosti duchovných získal čestný titul Teológie honoris causa na Bohosloveckej fakulte v Bratislave. V roku 1989 bol za angažovanú činnosť v prospech upevňovania mieru vyznamenaný Radom Československej republiky.

Pankovčin Václav
spisovateľ, publicista
nar.: 21. 5. 1968 Humenné

Po absolvovaní strednej školy v Snine vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave /1991/. Prvá knižka Mamut v chladničke mu vyšla v roku 1992. Bola určená deťom. V tom istom roku vyšla aj zbierka poviedok pre dospelých Asi som neprišiel len tak. V roku 1994 vyšiel ďalší titul Marakéš a v roku 1996 novela Tri ženy pod orechom. Piata knižka poviedok Bude to pekný pohreb vyšla v roku 1997.Dej svojich prvých kníh situoval do imaginárnej východoslovenskej obce, jej predobrazom je v mnohých prípadoch obec Papín, neďaleko Humenného, kde autor vyrastal. Václav Pankovčin pôsobil ako reportér denníka SME.

Petrovič Július (Petrovits)
maliar
nar.: 3. 3. 1838 Humenné
u.: asi r. 1893 Humenné

Odborníci usudzujú, že základné výtvarné vzdelanie získal v niektorej z východoslovenských alebo haličských ikonopisných dielní. Ďalšie výtvarné školenie – vzdelanie, získal na výtvarnej akadémii vo Viedni, potom od roku 1875 študoval v triede živých modelov na výtvarnej akadémii v Mníchove. Žil a pracoval v Humennom. Maľoval portréty, krajinky, náboženské výjavy a kopíroval obrazy. Z jeho tvorby sa zachovali niektoré diela aj vďaka zberateľskej a dokumentačnej činnosti Jákobyho (? J. Guzej) galérie v Košiciach. Z jeho diel sú známe najmä: Vlastná podobizeň, olej 1861; Ženská podobizeň I., II., olej 1876; Moje dcéry, olej 1886. Ďalej je to Sv. Martin biskup, 1889, pravoslávny kostol sv. Michala archanjela, Michalovce- Topoľany; Najsvätejšia Trojica, Zvestovanie, 1891 rímsko-katolícky kostol Rovné; Svätica, rímsko-katolícky kostol Cinobaňa – Katarínska Huta. Roku 1887 sa zúčastnil svojimi prácami na výstave bratislavského umeleckého spolku. Jeho diela boli prezentované aj na výstave Portrét 19. storočia na východnom Slovensku, ktorá sa uskutočnila v roku 1984 v Košiciach.

Polla Belo, Dr.Sc., PhDr.
historik, archeológ
nar.: 12. 4. 1917 Humenné

Pochádza z rodiny murárskeho a kamenárskeho majstra. V rodisku vychodil päť tried ľudovej školy a jednu triedu meštiackej školy. Gymnaziálne štúdiá absolvoval v Michalovciach. Od roku 1937 študoval slovenčinu a dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Vysokoškolské štúdium absolvoval v roku 1941.Už počas štúdia vplýval na B. Polla profesor Daniel Rapant, tvorca modernej slovenskej historickej vedy. V roku 1938 sa B. Polla stal členom Matice slovenskej a v zborníku Matice mu v roku 1940 vyšla jeho vedecká prvotina. Po ukončení štúdia, v rokoch 1942 – 1944, sa ako pracovník Archívu ministerstva vnútra (Krajský archív) v Bratislave zameriaval na výskum národnostnej otázky v Uhorsku v čase osemnásteho storočia. V roku 1945 začal pracovať v Matici slovenskej v Turčianskom svätom Martine. V roku 1946 bol 30. októbra na FFUK v Bratislave promovaný za doktora filozofie /PhDr/. Ako redaktor sa podieľal na vydávaní Zborníka historického odboru Matice slovenskej a Spisov historického odboru Matice slovenskej. Vo februári 1948 ho takzvaný Akčný výbor MS prepustil zo zamestnania. V apríli toho istého roku nastúpil ako komisár archívnej služby prednostu pobočky Poľnohospodárskeho archívu v Košiciach. Začiatkom päťdesiatych rokov bol B. Polla za svoje názory väznený v Leopoldove a následne určený do pracovného tábora v Handlovej a v Nitre. Od roku 1953 sa B. Polla začal venovať archeológii s dôrazom na vznikajúcu špecializáciu – historická archeológia. S týmto špeciálnym zameraním nastúpil v roku 1953 do pobočky štátneho archeologického ústavu v Košiciach. V rokoch 1954 – 1959 preskúmal rad zaniknutých obcí, kostolov, kláštorných komplexov a mestských opevnení najmä na východnom Slovensku. Výsledky týchto výskumov zaradili B. Polla k zakladateľom historickej /stredovekej/ archeológie na Slovensku. V roku 1960 bol označený za politicky nespoľahlivého, čo znamenalo vynútený odchod z Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied v Nitre. Krátko potom nastúpil do Slovenského národného múzea v Bratislave, kde začal budovať samostatné historicko-archeologické oddelenie. Zredigoval a zostavil dvadsaťpäť ročníkov Zborníka Slovenského národného múzea “História” a pätnásť vydaní edície Fontes SNM. V roku 1986 odišiel B. Polla do dôchodku. Začiatkom sedemdesiatych rokov predložil monografiu Kežmarok k obhajobe DrSc. (doktora historických vied), no v čase normalizácie bola táto obhajoba zamietnutá. Pristúpiť k nej mohol až o dvadsať rokov neskôr v Historickom ústave SAV v Bratislave /1992/.Po roku 1989 sa B. Polla aktívne zapojil do činnosti Matice slovenskej. Pôsobil ako člen výboru MO MS v Bratislave I. Na ustanovujúcom valnom zhromaždení Historického odboru MS v Martine bol PhDr. Belo Polla zvolený za čestného predsedu. Od roku 1940 napísal B. Polla viac než štyristo vedeckých štúdií, statí, článkov a recenzií. Z jeho monografií sú predovšetkým známe – Stredoveká zaniknutá osada na Spiši (Zalužany), Kežmarok, Bratislava – západné suburbium, Košice Krásna. V roku 1992 udelilo Ministerstvo kultúry SR PhDr. B. Pollovi cenu Andreja Kmeťa. O dva roky neskôr ocenila Slovenská akadémia vied jeho celoživotné dielo udelením zlatej čestnej plakety Ľudovíta Štúra SAV. V roku 1995 ocenil prácu B. Pollu minister kultúry SR Poctou Vojtecha Budínskeho – Kričku.

Sedlár Ján
pedagóg, rybársky odborník
nar.: 12. 2. 1929 Humenné
u.: 16. 9. 1988 Nitra

Otec bol remeselník a obchodník, matka laborantka. Základnú školu vychodil v Udavskom /1935-40/, potom študoval na gymnáziu v Michalovciach /1940-48/, na Vysokú školu poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach nastúpilo v roku 1948, ktorú ukonči v roku 1952 získaním titulu Ing. Už počas štúdia /1951-52/ sa stáva asistentom Ústavu zoológie v Košiciach. V roku 1952 z Košíc odchádza do Nitry na Katedru zoológie Vysokej školy poľnohospodárskej, kde prednášal rybárstvo a rybnikárstvo. V roku 1965 obhájil kandidátsku prácu: Štúdium súčasného stavu zarybnenia povodia rieky Nitry a o rok neskôr sa habilitoval na docenta prácou: Príspevok k poznaniu veku a rastu produkčne dôležitých rýb povodia hornej Nitry. Popri pedagogickej činnosti pri výchove nových odborníkov sa zaslúžil o rozvoj a propagáciu rybárstva a rybnikárstva na Slovensku. Je autorom a spoluautorom mnohých odborných štúdií, vysokoškolských učebných textov, ale najmä rôznych príručiek pre športových rybárov. Svoje bohaté skúsenosti z oblasti rybárstva a rybnikárstva často uverejňoval v časopisoch Biológia, Náš chov, Poľovníctvo a rybárstvo, Zoologické listy, Čs. rybářství a v iných. Bol členom mnohých zväzov, komisií a rád, ako napr. člen predsedníctva ÚV Slovenského rybárskeho zväzu, člen ÚV čs. rybárskeho zväzu v Prahe a člen redakčných rád časopisov o rybárstve.

Dielo:

Rybárstvo. Ba 1954,
Vybrané kapitoly z cvičení rybárstva. Ba 1967,
Súčasný stav zarybnenia rieky Nitry. Ba 1969,
Príručka športového rybára. Ba 1970,
Chov rýb, včelstiev a kožušinových zvierat. Nitra 1970 (spoluautor),
Cvičenia z rybárstva. Ba 1972,
Základy teplovodného rybnikárstva. Nitra 1973,
Zubáč obyčajný. Ba 1977 (spoluautor)
Praktický rybár. Ba 1978,
Chov rýb. Nitra 1980,
Rybárstvo a ochrana vôd. Ba 1983,
Technológia chovu hydiny a malých hospodárskych zvierat. ba 1983 (spoluautor)
Rybárstvo a ochrana vôd. Nitra 1988,
Atlas rýb. Ba 1989 (spoluautor)
ABC športového rybára. Ba 1990; a ďalšie odborné štúdie uverejnil v zborníkoch VŠ v Nitre.

Szántó Juraj
keramikár
nar.: 29. 7. 1908 Humenné
u.: 29. 7. 1982 Prešov

Po ukončení základnej školy /1914-18/ postúpil na evanjelické kolégium v Prešove /1918-26/ a odtiaľ na Právnickú fakultu UK v Bratislave /1927-31/. V rokoch 1928-31 súčasne študoval keramiku a sochárstvo na výtvarnej akadémii v Grazi a vo Viedni a potom na Škole umeleckých remesiel v Bratislave u profesorky Júlie Horovej /1933-34/. Tu sa bližšie zoznámil so základmi tradičnej slovenskej ľudovej keramickej a hrnčiarskej tvorby a so súčasnými vývojovými smermi. Po absolvovaní základnej vojenskej služby /1938/ sa natrvalo usadil v Prešove, kde sa venoval komornej i monumentálno-dekoratívnej keramickej tvorbe. jeho diela nachádzame na viacerých miestach východného Slovenska. Jeho práce boli prezentované na mnohých východoslovenských i celoštátnych výstavách.

Unčovský Ladislav, DrSc., Ing.
vysokoškolský profesor, vedecký pracovník
nar.: 18. 12. 1929 Humenné

Ľudovú a meštiacku školu absolvoval v Humennom. V rokoch 1945-1949 študoval na Obchodnej akadémii v Košiciach. Vysokoškolské štúdium na Vysokej škole hospodárskych vied /VŠE/ ukončil v roku 1953. V rokoch 1955-1960 absolvoval štúdium na Ekonomicko-inžinierskej fakulte SVŠT v Bratislave. Od roku 1953 pôsobil ako pedagóg na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave. V rokoch 1964-1966 vykonával funkciu prodekana Inštitútu riadenia VŠE. V rokoch 1964-1972 bol pracovníkom Výskumného výpočtového strediska s účasťou programu Organizácie spojených národov pre rozvoj v Bratislave. Od roku 1974 až dodnes pôsobí ako profesor na VŠE v Bratislave, kde v rokoch 1992-1996 bol predsedom senátu. V pedagogickej, vedecko-výskumnej a publikačnej činnosti sa zameral na dejiny ekonomických učení, financie a matematické metódy v ekonomike. Je autorom piatich kníh a vyše stopäťdesiat štúdií a statí v časopisoch a zborníkoch. Od roku 1955 je členom redakčnej rady Ekonomického časopisu. V rokoch 1985-1990 bol predsedom Československého národného komitetu pre informatiku. Od roku 1983 je členom Slovenskej komisie pre informatiku. Niektoré jeho práce boli preložené aj do maďarčiny.

Zelinka Milan
spisovateľ
nar.: 22. 3. 1942 I G R A M

Po skončení Základnej školy v Cíferi navštevoval jedenásťročnú školu v Trnave, kde v roku 1959 zmaturoval. Po dvoch rokoch štúdia spevu na Štátnom konzervatóriu v Bratislave absolvoval v rokoch 1961 – 1963 základnú vojenskú službu. V roku 1963 začal pracovať v Montážnom podniku spojov v Bratislave. Od roku 1964 je jeho práca i tvorba spojená s humenským regiónom. Dva roky pôsobí ako spojový mechanik Okresnej správy spojov v neďalekom Papíne. Od roku 1966 až dodnes žije v Humennom. V rokoch 1984 – 1986 absolvoval dvojročné štipendium Slovenského literárneho fondu v Bratislave. Vo svojich tvorivých počiatkoch sa M. Zelinka venoval poézii, ktorú neskôr vystriedali kratšie prozaické útvary. Prvú Zelinkovu poviedku uverejnil v roku 1966 košický časopis KROK. Od roku 1968 začal pravidelnejšie uverejňovať v Slovenských pohľadoch, Mladej tvorbe, neskoršie v Romboide, Novom Slove, Pravde, Roháči, Literárnom týždenníku, Slovenských národných novinách a ako vášnivý rybár aj v časopise Poľovníctvo a rybárstvo. Publikuje aj v regionálnej a okresnej tlači. Od roku 1977 sa autorsky podpísal pod rozhlasové literárne pásma a rozhlasové poviedky. Knižne M. Zelinka debutoval vo vydavateľstve Smena Bratislava v roku 1972 zbierkou poviedok DYCH. Toto vydavateľstvo Zelinkovi v roku 1974 vydalo aj zbierku poviedok a čŕt pod názvom Smädné srdce a v roku 1978 novelu Belasé ráno. Nasledovali Slamienky z Makova /1980/, Mechanici /1982/, Kvety ako drobný sneh /1983/, Povesť o strýkovi Kenderešovi /1983/. V roku 1988 vyšiel Zelinkovi v nakladateľstve Slovenský spisovateľ román Z Havranieho dvora. Výber poviedok a noviel Smädné srdce / a tušená krajina / vyšiel v roku 1991.Milan Zelinka priľnul ku kraju, do ktorého sa pred rokmi prisťahoval. Zrástol s ním a prostredníctvom svojej tvorby ho úspešne uviedol so sveta slovenskej prózy. V súčasnej slovenskej literárnej obci zastáva M. Zelinka popredné miesto. Niektoré jeho diela boli preložené do ukrajinčiny, češtiny, poľštiny a ruštiny.